Predvolebná kampaň má svoju pravidelnú disciplínu: návštevy obcí. Zrazu sa objavujú fotografie z dedín a miest, podávanie rúk, úsmevy, príhovory a sľuby, že práve ľudia v regiónoch sú pre kandidáta najdôležitejší. No najmä na získanie volebných hlasov.
Zrazu sa politici vyberú medzi ľudí, navštevujú obce, podávajú si s nimi ruky, počúvajú ich problémy a fotografujú sa, fotky sú zdieľané na sociálnych sieťach, aby bolo vidno, ako sa zaujímajú o životy bežných občanov. Najmä tam, kde sa o pár týždňov budú počítať hlasy.
Aj županka Erika Jurínová sa v rámci kampane vybrala do obcí medzi ľudí. Prečo práve teraz?
Sú totiž obce, do ktorých zavítala naposledy v súvislosti s predchádzajúcou predvolebnou kampaňou pred štyrmi rokmi. A prišla až teraz, keď opäť potrebuje hlasy voličov.
Kontakt s občanmi by mal byť však prirodzenou súčasťou výkonu verejnej funkcie počas celého volebného obdobia. Nielen v čase pred voľbami.
A potom sú tu jej bilbordy. Množstvo bilbordov, ktoré stoja nemalé peniaze. Tam sa nešetrí. Z nich sa na vodičov a okoloidúcich usmieva dokonale upravená minimálne o 10 rokov omladená tvár Jurínovej, na ktorej viditeľne zapracovali nielen fotografi a grafici, ale aj moderné počítačové technológie. Billboard však nie je realita. Je to reklamný produkt, ktorého úlohou je vytvoriť čo najpríťažlivejší obraz kandidáta. Tvár presviedča.
Ľudia často nerozhodujú iba podľa toho, čo politik počas svojho mandátu skutočne urobil. Často sa rozhodujú podľa sympatií, dojmu, vystupovania a toho, ako kandidát vyzerá na fotografii. A politici to vedia.
Pekná fotografia však ešte nie je výsledok práce. Politika by nemala fungovať tak, že si na ľudí spomenieme každé štyri roky.
Volič by nemal voliť najkrajšiu fotografiu na bilborde. Mal by voliť výsledky.
Úsmev Jurínovej na bilbordoch, realita na autobusových zastávkach.
Mnohé autobusové spoje boli VÚC (samosprávnym krajom) zrušené. Autobusové spoje, na ktoré sú odkázaní tí, čo pracujú vo fabrikách. Autobusové spoje, ktoré kedysi priamo vozili ľudí z obcí do fabrík, z fabrík domov. Po ranných, poobedných, nočných smenách. Ľudia po náročnej smene potrebujú jediné – dostať sa po práci čo najskôr domov. Po ôsmich hodinách práce nechcú absolvovať večernú poznávaciu jazdu po okolitých obciach. Robotník si chce po osemhodinovej smene sadnúť do autobusu a ísť čo najskôr domov. Namiesto toho ich jeden autobus každý pracovný deň povozí zachádzkou aj do troch obcí, kým sa dostanú domov unavení z práce. Z práce, kde si sadnúť môžu iba počas polhodinovej prestávky na jedlo. Cestovanie sa často natiahne aj na viac ako hodinu. Po osemhodinovej smene na nohách! Pričom priama cesta by autom trvala z fabriky domov max.20 minút. Lenže auto je nákladné pre robotníka, tak volí radšej dennodennú exkurziu po okolitých dedinách. A potom domov, rýchlo spať, pretože o niekoľko hodín treba znovu vstávať a pripraviť sa na ďalšiu smenu. Otročina. Ale jesť treba. A náklady na živobytie sú vysoké. Tomu sa hovorí prežívanie.
Podobne to majú aj tí, ktorí idú na 8-hodinovú nočnú smenu. Hoci nočná začína o desiatej večer, vybrať sa z domu musia skoro o 2 hodiny skôr, lebo iný autobusový spoj nemajú.
Takto vyzerá realita človeka, ktorý svoju prácu nemá v kancelárii s klimatizáciou a flexibilným pracovným časom ako pani Jurínová.
Pri nastavovaní počtu regionálnych autobusových spojov do obcí na Slovensku má rozhodujúcu úlohu VÚC (samosprávny kraj).
- VÚC je objednávateľom regionálnej autobusovej dopravy vo svojom kraji.
- VÚC určuje, aký rozsah dopravnej obslužnosti potrebuje – teda prakticky koľko spojov, na ktorých linkách a v ktoré dni má byť zabezpečených.
- VÚC to následne objednáva u dopravcu prostredníctvom zmluvy o dopravných službách vo verejnom záujme.
- Dopravca (napr. SAD) tieto spoje prevádzkuje podľa objednávky a schváleného cestovného poriadku.
A práve pri takýchto rozhodnutiach sa ukazuje, čo znamená brať „ohľad na ľudí“. Menej spojov, nižšie náklady, úspora. Šetriť na ľuďoch za každú cenu.
Kým autobus ušetrí niekoľko eur na prevádzke, pracovník stratí ďalšiu hodinu života na ceste domov či 2 hodiny cestou do práce, ktorá by normálne mohla trvať max.25 minút.
Verejná doprava nemá slúžiť iba na to, aby bola lacná, aby sa na ľuďoch šetrilo. Má slúžiť ľuďom!!!
A ľudia, ktorí sa vracajú z práce neskoro večer, nepotrebujú pred voľbami cestou do práce či domov fotografiu vysmiateho politika na bilborde. Potrebujú autobus, ktorý ich čo najskôr dovezie domov!
Potrebujú, aby sa niekto pozrel na ich každodenný život a pochopil, že cestovať do práce na nočnú smenu skoro 2 hodiny a po osemhodinovej smene nie je normálne cestovať domov ďalšiu hodinu a pol len preto, že to vyšlo lacnejšie v rozpočte.
Pani Jurínová sa nevozí autobusom. Nemusí po osemhodinovej poobednej smene vo fabrike nastúpiť do autobusu a zisťovať, ako sa pred polnocou dostane domov. Takže áno, môžeme obdivovať jej pekné bilbordy. Môžeme sa nechať presviedčať profesionálnymi fotografiami, úsmevmi a predvolebnými návštevami obcí.
Ale možno by sme sa pred volebnou urnou mali pozrieť aj na autobusovú zastávku.
Na bilborde sa počítačovými úpravami omladená Jurínová usmieva. No na autobusovej zastávke čaká človek!
A ten človek, ktorý pracuje a zarába aj pre štát, aj na jej plat, si zaslúži viac než peknú fotografiu každé štyri roky!
Zaslúži si, aby sa naňho myslelo aj vtedy, keď sa práve nepočítajú volebné hlasy.
Klamanie je ich pracovná metóda. Nielne výzorom. Tak dobré im je na týchto telučkych miestách, kde sa točia kšefty, že by nerád o to prišlo. A tak robia to, čo nerobili 4 roky, podlizujú sa, pretvarujú, falošné a pokrytecké ľudské duše…
