Čoraz viac začínam byť presvedčený o tom, že za veľkou časťou agresívnych spoločenských nálad, nevraživosti a animozity, ktorú dnes na Slovensku vidíme medzi dospelými aj medzi deťmi, nestojí iba politika, sociálne siete, ekonomická neistota alebo údajne „zlá doba“. To všetko sú často len zosilňovače. V pozadí je totiž niečo oveľa obyčajnejšie, oveľa staršie a zároveň oveľa nepríjemnejšie – závisť.
Emócia, ktorú si málokto dokáže priznať, pretože je omnoho pohodlnejšie označiť druhého za namysleného, privilegovaného, arogantného, neschopného alebo nesympatického, než si sám pred sebou priznať jednoduchú vetu: prekáža mi, že má niečo, čo ja nemám. A práve tu sa podľa mňa začína veľká časť problému.
Na Slovensku sa úspech často neoslavuje, ale vyšetruje. Ak má niekto dobré auto, nehľadáme, čo musel urobiť, aby si ho mohol dovoliť, ale odkiaľ naň vzal. Ak má dobrú kariéru, určite mal známosti. Ak dobre vyzerá, určite za tým bude plastika, filter alebo márnivosť. Ak má peniaze, určite ich nezískal úplne poctivo. Ak je sebavedomý, je arogantný. Ak sa mu darí, treba čo najrýchlejšie nájsť dôvod, prečo si to vlastne nezaslúži. Je totiž oveľa jednoduchšie znížiť hodnotu druhého človeka, než sa konfrontovať s vlastným pocitom nedostatočnosti.
Závisť pritom málokedy vyzerá tak, že niekto otvorene povie: závidím ti. Oveľa častejšie má podobu irónie, posmechu, klebety, pasívnej agresivity, „dobre mienenej rady“, spochybňovania alebo zvláštnej radosti z cudzieho neúspechu. Typická je veta: „Ja mu to prajem, ale…“ A práve všetko za tým „ale“ často prezrádza viac než samotná veta. Najhoršie je, že tento model správania už dávno nevidíme iba medzi dospelými. Vidíme ho aj medzi deťmi. Porovnávanie telefónov, oblečenia, dovoleniek, vzhľadu, popularity, rodičov, peňazí, lajkov a statusu vytvára prostredie, v ktorom sa hodnota človeka čoraz častejšie meria tým, čo dokáže ukázať navonok.
Dieťa, ktoré ešte nemá pevne vybudovanú identitu, sa veľmi rýchlo naučí, že svet je súťaž a že cudzie víťazstvo znamená jeho vlastnú prehru. Ak má niekto viac, treba ho znížiť. Ak je niekto úspešnejší, treba nájsť jeho slabinu. Ak je niekto obľúbenejší, treba ho zosmiešniť. Ak niekto vyčnieva, treba ho vrátiť späť do radu. A potom sa čudujeme, odkiaľ sa medzi deťmi berie šikana, výsmech, pasívna agresivita, ponižovanie a potreba niekoho vylúčiť. Lenže deti si tento svet nevymysleli. Ony ho od nás odkukali. Vidia dospelých, ktorí celé dni riešia, kto čo má, kto si čo kúpil, kto kam chodí na dovolenku, kto koľko zarába, kto sa ako oblieka a kto si o sebe údajne priveľa myslí. Vidia spoločnosť, v ktorej úspech často pôsobí ako provokácia a odlišnosť ako dôvod na útok. Závisť sa potom veľmi ľahko premení na agresiu. Nemusí ísť o fyzické násilie. Úplne stačí potreba niekoho zosmiešniť, ponížiť, poškodiť jeho povesť, spochybniť jeho úspech alebo mu jednoducho pokaziť radosť z toho, čo dosiahol. Vybudovať niečo trvá roky. Zosmiešniť niekoho úspech trvá pár sekúnd.
Pracovať na sebe bolí. Napísať nenávistný komentár je jednoduché. Zmeniť vlastný život si vyžaduje disciplínu. Znehodnotiť život niekoho iného je pohodlné. A presne preto je závisť taká nebezpečná. Dokáže sa totiž veľmi elegantne prezliecť za morálku, spravodlivosť alebo „kritické myslenie“. Človek si povie, že len pomenúva pravdu, že nastavuje zrkadlo alebo že kritizuje nespravodlivosť. Niekedy je to samozrejme pravda. Ale inokedy za tým nie je nič vznešené. Iba obyčajná neschopnosť zniesť, že niekto vedľa nás má viac, žije lepšie, vyzerá lepšie, dosiahol viac alebo je jednoducho spokojnejší. Nechcem tvrdiť, že každá agresivita vzniká zo závisti. Také tvrdenie by bolo primitívne. Existuje frustrácia, strach, sociálne napätie, rodinné problémy, ekonomický tlak, anonymita internetu aj množstvo ďalších faktorov. Ale myslím si, že závisť je jeden z najpodceňovanejších motorov našej spoločenskej agresivity. A možno práve preto sa o nej tak málo hovorí. Pretože by sme sa pri nej museli pozrieť sami na seba. Museli by sme si priznať, že niekedy nás cudzí úspech nedráždi preto, že je nespravodlivý, ale preto, že nám pripomína vlastné nesplnené ambície.
Kým budeme cudzie šťastie vnímať ako vlastnú prehru, budeme vyrábať ďalšie a ďalšie konflikty. Kým budeme deti učiť, že hodnota človeka je v tom, čo vlastní, ako vyzerá a aký status dokáže vystaviť na obdiv, budeme sa potom márne čudovať, prečo medzi nimi rastie agresivita. A kým sa ako dospelí nenaučíme pokojne zniesť, že niekto je úspešnejší, bohatší, krajší, vzdelanejší alebo jednoducho spokojnejší, bez potreby ho znižovať, budeme stále hovoriť o polarizácii, nenávisti a rozdelenej spoločnosti, no budeme obchádzať jednu z jej najobyčajnejších príčin. Možno Slovensko najviac nerozdeľujú názory. Možno ho rozdeľuje neschopnosť zniesť, že sa niekomu vedľa nás darí…
Ondrej Kubík, 2026