Téma obetovania sprevádza ľudstvo od najstarších čias. Nachádzame ju v náboženstvách, mýtoch, kronikách, ale aj v modernom živote. Menia sa len formy. Otázka však zostáva rovnaká: Prečo ľudia prinášajú obete? Komu slúžia? A aký je ich skrytý význam?
Abrahám a Izák – skúška oddanosti
Jedným z najznámejších príbehov je rozprávanie o Abrahámovi a jeho synovi Izákovi. Podľa Biblie sa chystal Abrahám obetovať svojho syna ako dôkaz úplnej poslušnosti Bohu. >“Boh“ povedal: „Vezmi svojho syna Izáka, ktorého miluješ a choď do krajiny Morja. Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.“ V rozhodujúcej chvíli však „anjel“ obetu zastavil a Izák nezomrel. Tento príbeh býva vykladaný rôzne. Jedni v ňom vidia skúšku viery, iní symbol vzdania sa toho najcennejšieho, čo človek vlastní. Aký boh však žiada takúto obeť – zavraždenie človeka, vlastného dieťaťa? Potrebuje všemocný, vševedúci Boh dôkazy, že je mu človek oddaný?
Kain a Ábel – prvá biblická vražda
Starším známym biblickým príbehom je rozprávanie o Kainovi a Ábelovi, synoch Adama a Evy. Obaja priniesli Bohu obetu zo svojej práce – Kain, roľník, plody zeme a Ábel, pastier, prvotiny svojho stáda. Biblia uvádza, že Boh prijal Ábelovu obetu priaznivo, zatiaľ čo Kainovu nie. Kain zo žiarlivosti a hnevu brata Ábela zabil.
Mayské, aztécke a vikingské obete
Mnohé staroveké kultúry prinášali bohom aj ľudské obete.
Mayovia verili, že krv a životná sila udržujú poriadok sveta a priazeň božstiev. Obete boli súčasťou náboženského systému, ktorým sa mali zabezpečiť dažde, úrodu.
Aztékovia na vykonávanie obetných obradov ako obete bohom využívali vojnových zajatcov.
Aj Vikingovia poznali obetné rituály. Prinášali zvieratá a známa je obeta ľudí, aby si získali priazeň bohov vo vojne, pred plavbou alebo výpravou za korisťou. Aby bola obeta platná a účinná, človek sa mal obetovať dobrovoľne, resp.súhlasiť s obetovaním, ak bol vybratý.
Spoločný motív: človek dáva niečo cenného, aj život človeka, výmenou za ochranu, úspech alebo priazeň vyššej moci.
Ježiš a dobrovoľná obeť
V kresťanstve má obeta osobitné postavenie. Ježiš nebol obetovaný náboženským rituálom, ale bol ukrižovaný Rimanmi. Podľa záznamov z biblie sa Rimanom vydal dobrovoľne. Podľa evanjelií vedel, čo ho čaká, a napriek tomu vstúpil do Jeruzalema. Práve dobrovoľnosť je dôvodom, prečo kresťania hovoria o „obeti Krista, Ježiša z Nazaretu“.
Pri Poslednej večeri povedal svojim učeníkom slová,ktoré kňazi hovoria v kostoloch počas „obetovania“:
Nad chlebom/oplátok (premenené telo Kristovo): „VEZMITE A JEDZTE Z NEHO VŠETCI: TOTO JE MOJE TELO, KTORÉ SA OBETUJE ZA VÁS.“
Nad kalichom s vínom (premenená krv Kristova): „VEZMITE A PITE Z NEHO VŠETCI: TOTO JE KALICH MOJEJ KRVI, KTORÁ SA VYLIEVA ZA VÁS I ZA MNOHÝCH NA ODPUSTENIE HRIECHOV. JE TO KRV NOVEJ A VEČNEJ ZMLUVY. TOTO ROBTE NA MOJU PAMIATKU.“
A kňaz pokračuje: „OBETUJEME TI, PANE, CHLIEB ŽIVOTA A KALICH SPÁSY. ……. Ďakujeme ti, že si nás uznal za hodných stáť pred tvojou tvárou a TEBE SLÚŽIŤ. POKORNE ŤA PROSÍME, NECH NÁS VŠETKÝCH, KTORÍ MÁME ÚČASŤ NA KRISTOVOM TELE A KRVI…“ atď. „Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Všemohúcemu Bohu Otcovi.“ Ľudia odpovedajú: „Nech Pán príjme obetu z tvojich rúk na slávu svojho mena a na úžitok nám i celej svätej cirkvi.“
Prvé sväté prijímanie detí je významnou udalosťou pre rodičov a cirkev. Deti približne vo veku deväť až desať rokov prvýkrát prijímajú eucharistiu (premenené telo a krv Kristovu) a následne sa môžu zúčastňovať prijímania, teda obetovania, pravidelne.
Skrytý význam obetovania
V dejinách sa objavujú aj správy o tajných kultoch, satanistických skupinách či takzvaných „čiernych omšiach“. Bez ohľadu na ich pravdivosť ukazujú, že myšlienka obete má aj svoju temnú podobu – predstavu, že utrpenie alebo smrť iného človeka môže priniesť moc, úspech alebo nadprirodzený prospech. Ak sa pozrieme na všetky tieto príklady, objaví sa spoločný význam obety. Niečo získať. Niečo dostať. Niekedy je to priazeň bohov, niekedy odpustenie hriechov, ochrana, úspech, spása, bohatstvo či sláva.
Preto je obetovanie prítomné aj dnes, hoci často bez náboženského jazyka. V najširšom zmysle je obeta symbolom ceny, ktorú človek platí za niečo, čaká niečo.
A práve preto sa s ňou stretávame od Abraháma, cez mayské, aztécke chrámy a vikingské svätyne až po kresťanské kostoly a moderný život. Menia sa formy, ale myšlienka zostáva rovnaká: získať niečo hodnotné tým, že sa niečoho hodnotného vzdáme. Daj a dostaneš. Pričom stačí byť dobrým človekom. Dať a robiť dobro.
Otázne je, prečo a komu na prospech sa opakovane vykonáva obeta premeneného tela a krvi Kristovej, Ježiša z Nazaretu, v kostoloch.