Aj vám už lezie na nervy Karol Duchoň? S odstupom času musím tvorcom filmu jednu vec uznať. Podarilo sa im spopularizovať „slovenského Toma Jonesa“ tak, ako nikomu predtým. Duchoň vylieza odvšadiaľ, hrá sa v rádiách, na hudobných festivaloch, dokonca na oslavách štátnych sviatkov, nemožno mu uniknúť. Ale tam sa moje uznanie tvorcom filmu končí.
Bol som medzi prvými, ktorí skritizovali režiséra Petra Bebjaka za zbytočnú politizáciu a tlačenie Duchoňa do pozície, o ktorú nikdy nestál. Jeho politické postoje k spevákovi považujem za pritiahnuté za vlasy. Ale samotnému filmu by som nevyčítal priveľa alkoholu, ktorý k Duchoňovi jednoducho patrí. Ten film je predovšetkým strašne slabý, miestami až banálny a nudný. A tak sa dostávam k svojej obľúbenej otázke, prečo na Slovensku od istého času nedokážeme nakrúcať kvalitné historické filmy a seriály, ktoré by pôsobili na nastupujúce generácie motivujúco.
„Nie sú písmenká,“ povedal by Štefan Kvietik s úsmevom svoju obľúbenú vetu, ktorou naznačoval nízku kvalitu scenárov i dôvod, prečo v posledných tridsiatich rokoch svojho života odmietal hrať. To je iste podstatná vec, aj vo filme Duchoň ju cítiť, ale myslím, že problém je hlbší. Otázkou je aj to, čo od historického filmu očakávajú diváci. Zachytil som jeden politický názor z prostredia SNS, že my vraj nechceme vidieť Duchoňove slabosti, chceme ho vidieť ako hrdinu a speváka svetového formátu… Na umenie môžeme mať rôzne názory, ale prikazovať umelcom ako majú tvoriť hraničí s agitpropom.
Nespomínam si na slovenský historický film, ktorý by výraznejšie uspel v zahraničí. Náš divák má napríklad rád Bobov seriál Štúrovci. Historicky je síce presný, ale garantujem vám, že takéto podanie by cudzinca neoslovilo. Diela Jozefa Boba (podobne aj Povstalecká história či Roky prelomu) sú príliš školometské, pôsobia skôr ako strnulá dokudráma než umelecké dielo. Opačný extrém je znevažovanie našich historických osobností a sústredenie sa na ich negatívne vlastnosti. Sám si kladiem otázku, čo tým tvorcovia sledujú, lebo výsledkom nie je ani dobré kino.
Spôsob, ako kinematograficky dobyť Európu, ukazuje maďarský historický seriál Strážcovia koruny, ktorý momentálne vysiela STVR. Strhujúci príbeh vojvodcu Jána Huňadyho má však od historickej skutočnosti poriadne ďaleko a neodporúčam vám utvárať si predstavu o uhorských dejinách podľa neho. Je to akási maďarská verzia Hry o tróny, v ktorej je neuveriteľné množstvo nezmyslov, z ktorých si historik trhá vlasy. Huňady je ako neporaziteľný Herkules, takže do tohto imidžu sa pochopiteľne nehodilo, že jeho život nebol len reťazou víťazstiev, že napríklad v bitke pri Lučenci dostal na držku od početne slabšieho vojska Jána Jiskru z Brandýsa.
Ak sa však budete na to pozerať ako na fantasy, a nie ako na historický seriál, nebudete sa nudiť. Maďari do toho vrazili 56 miliónov eur a na technickej dokonalosti to cítiť. A ak si to pustíte v origináli (otrasný slovenský dabing kazí celkovú atmosféru), v ktorom sa rozpráva deviatimi jazykmi, takže z toho dýcha autentický stredovek, odpustíte im aj veľkomaďarskú ideológiu, ktorá z tohto filmu občas presakuje.
