V minulosti je veľa prípadov, kedy vraždu alebo trestný čin na seba niekto zobral za peniaze. Na Slovensku sa hovorí o viacerých, ktorí sedia za politikov a po prepustení sa im začalo dobre žiť.
Podivným prípadom je aj vražda Kuciaka. K vražde sa priznal Marček, o tom, že bol skutočný vrah sa dlhodobo pochybuje.
Vo výpovediach Marčeka a dokazovani ostalo množstvo nejasnosti, záhad. Pripomína to aj podivný atentát na FIca.
Pištoľ mala jednu hlaveň. Potom vznikli ďalšie dve
Podľa súdnych dokumentov si Miroslav Marček a Tomáš Szabó zadovážili maďarskú samonabíjaciu pištoľ FÉG P9R kalibru 9 mm Luger. Marián Sehnal následne na ich žiadosť vyrobil dve nové hlavne a tlmič. Originálnu továrenskú hlaveň použil ako predlohu a potom všetky komponenty vrátil. Marček so Szabóom nové hlavne skúšali a dokonca ich priniesli Sehnalovi späť na ďalšie úpravy.
Ako upozornil na svojom profile Miro Štec. Do Váhu mala letieť vražedná zbraň. Našla sa však hlaveň, z ktorej sa nevraždilo. Marček vypovedal, že po vražde bola zbraň s namontovanou hlavňou zahodená do Váhu pri Kolárove. Keď sa v apríli 2019 priznal, policajtom ukázal miesto a rieku začali prehľadávať potápači. Voda napokon skutočne vydala časť FÉG. Nebola to však vražedná hlaveň.
Tento príbeho pripomína nejasnosti v prípade atentátu na Fica, aj tam zbrane a typ nesedeli do príbehov a nenašli sa ani stopy po streľbe, v stromoch, okoli..ani krv.
Problém je v tom, že výsledný stav je forenzne zvláštny: pištoľ sa nenašla, vražedná upravená hlaveň sa nenašla, tlmič sa nenašiel – našla sa práve hlaveň, ktorú balistika z vraždy vylúčila.
Rukavice, ktoré polícia našla až po upozornení strelca
Ďalší zvláštny moment prišiel po Marčekovom priznaní 11. apríla 2019. Vyšetrovateľom podrobne opisoval oblečenie, ktoré mal mať počas vraždy. Keď prišla reč na rukavice, oznámil, že ich mal na rukách a že sa stále nachádzajú v priehradke pred spolujazdcom v jeho Opli Insignia. A dodal, že sa mu zdá, že ich polícia pri zaistení auta nevzala.
Médiá následne informovali, že polícia taktické rukavice skutočne zaistila až po tom, ako na ne upozornil sám Marček. To je pozoruhodné z dvoch dôvodov. Marček tvrdil, že rovnaké rukavice mal nielen počas vraždy, ale pravdepodobne aj pri predchádzajúcom skúšaní zbrane.
Práve takéto rukavice mohli byť zaujímavým forenzným materiálom. Mohli niesť povýstrelové častice, biologické stopy, nečistoty či ďalší materiál súvisiaci s manipuláciou so zbraňou. Samotné povýstrelové splodiny by síce spravidla neurčili konkrétnu hlaveň, mohli by však podporiť alebo oslabiť Marčekovu verziu.
Ešte zvláštnejšie je niečo iné: prečo predmet, ktorý mal strelec na rukách počas dvojnásobnej vraždy, zostal viac než rok v aute a polícia ho pri pôvodnom zaistení vozidla prehliadla?
A verejne ešte zaujímavejšia otázka znie: ak boli rukavice následne podrobené expertíze, aké presne boli jej výsledky?
Práve tu by bola užitočná jednoduchá odpoveď založená na znaleckom posudku. Výstrel smerom k hlave, ale žiadne poranenie hlavy
Najväčší rozpor medzi Marčekovou výpoveďou a objektívnym nálezom sa týka posledného výstrelu na Jána Kuciaka.
Marček opisoval, že Kuciaka najskôr zasiahol do hrudníka. Pri odchode mal potom ešte raz vystreliť smerom k jeho hlave. Lenže na Kuciakovej hlave sa žiadne strelné poranenie nenašlo. Túto nezrovnalosť zaznamenal aj súd.
Pri rekonštrukcii Marček dokonca opisoval, že pri tomto výstrele videl, ako Kuciakovi zaviali vlasy. Keď sa na to advokát na súde pýtal znalca Miroslava Šimoniča, ten ponúkol možné vysvetlenie: mohlo dôjsť k poruche tlmiča a unikajúce plyny mohli pohnúť vlasmi bez toho, aby projektil Kuciakovu hlavu zasiahol.
Je to fyzikálna hlúposť.
Stále však zostáva zvláštna situácia: človek opisuje pomerne konkrétny výstrel a dokonca vizuálny efekt na vlasoch obete, no balistická a súdnolekárska stopa po zásahu hlavy neexistuje.
Súd túto nezrovnalosť spájal s poruchovosťou zbrane, podomácky vyrobenými komponentmi a Marčekom upravovanými nábojmi.
Dve strely v jednom kanáli. Ďalšia fantázia na štýl Holywoodu.
S výstrelom na Kuciaka súvisí ešte jeden detail, ktorý prípad sprevádza dodnes.
V jeho tele sa našli dva projektily, ale mali prakticky rovnaký priebeh jedného strelného kanála. Marček pritom opisoval priebeh streľby spôsobom, ktorý nebolo úplne jednoduché zosúladiť s týmto nálezom.
Znalci uvažovali o niekoľkých možnostiach. Jednou bolo, že prvý projektil zostal v hlavni a ďalšia strela ho následne vytlačila. Objavil sa však problém: Marček tvrdil, že zbraň pred vraždou vyčistil a hlaveň bola priechodná.
Máme zbraň, na ktorej sa pred vraždou menili hlavne. Máme pôvodnú hlaveň vytiahnutú z Váhu, pričom balistika dokázala, že sa z nej na obete nestrieľalo. Máme vražednú hlaveň, tlmič a telo pištole, ktoré sa nikdy nenašli. Máme rukavice, ktoré podľa strelca zostali v jeho aute a polícia ich spočiatku nezaistila. A máme Marčekom opisovaný výstrel smerom k hlave Jána Kuciaka, po ktorom na hlave neexistuje strelné poranenie.
Pri jednom z najzávažnejších trestných činov novodobej slovenskej histórie by preto malo byť úplne legitímne pýtať sa nie na to, čo si kto politicky želá, ale na veľmi jednoduché veci:
Ktorá hlaveň skutočne vystrelila smrteľné projektily? Prečo sa z Váhu našla práve tá, z ktorej sa nevraždilo? Čo ukázala expertíza rukavíc? A čo sa v skutočnosti stalo pri výstrele, ktorý mal smerovať na Kuciakovu hlavu, ale nezanechal na nej poranenie?
A preto sú dôležité aj mena tých znalcov, ktorí sú v tomto prípade.
