Príbeh o vyvedení Hebrejov z Egypta patrí medzi najznámejšie biblické rozprávania. Poznáme ho z Biblie, vyučuje sa na hodinách náboženstva a pravidelne zaznieva aj pri bohoslužbách. Podľa tradičného výkladu Boh prostredníctvom Mojžiša vyslobodil Izraelitov z egyptského otroctva a priviedol ich do zasľúbenej krajiny.
Čo ak však tento príbeh možno čítať aj iným spôsobom?
Čo ak štyridsaťročné putovanie púšťou nebolo iba skúškou viery, ale malo aj praktický politický či vojenský význam? Mohlo ísť o obdobie generačnej výmeny, počas ktorého vyrástla nová generácia pripravená obsadiť Kanaán? A ak áno, komu by takýto plán mohol slúžiť?
Nejde o pokus spochybniť biblický text, ale o zamyslenie nad tým, či jednotlivé udalosti nemožno interpretovať aj z pohľadu dejín, politiky a vojenskej stratégie.
Hebreji je staršie biblické označenie potomkov Abraháma, Izáka a Jakuba, neskôr sa o nich hovorí ako o Izraelitoch, príslušníkov národa, pomenovaného podľa Jakuba, ktorý od Boha dostal meno Israel, jeho dvanásť synov sa podľa Biblie stalo praotcami dvanástich izraelských kmeňov. Z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme Kanaán (územie dnešnej Palestíny a Izraela) ich vyviedol Mojžiš (Moše – vytiahnutý z vody), ktorý bol faraónovou dcérou nájdený v rieke Níl a následne vychovávaný a vzdelávaný na faraónovom dvore egyptskými kňazmi a učiteľmi. Neskôr bol „Bohom/Hospodinom“ poverený, aby vyviedol svoj hebrejský ľud z egyptského otroctva. V Knihe Exodus v 7.kapitole v 7.verši sa píše: „7Mojžiš mal 80 rokov a Áron (jeho brat) 83 rokov, keď rokovali s faraónom. Faraón nakoniec dovolil Izraelitom odísť.“
80 rokov je dosť dlhá doba egyptského vplyvu na mentalitu človeka. Do akej miery ho mohlo toto prostredie formovať? A mohla mať jeho výchova význam aj pre udalosti, ktoré nasledovali? Mojžiš sa teda v 80. roku svojho života mal vydať na 40 – ročné putovanie púšťou, stal sa vodcom státisícovej skupiny ľudí a pripravoval ich na vstup do zasľúbenej zeme.
Prečo práve 40 rokov?
Podľa biblického rozprávania vyviedol Mojžiš Izraelitov z Egypta a následne putovali Sinajskou púšťou štyridsať rokov. Práve táto časť príbehu vyvoláva množstvo otázok.
Vzdialenosť medzi Egyptom a južným Kanaánom pritom nie je mimoriadne veľká. V závislosti od zvolenej trasy predstavuje približne 300 až 500 kilometrov. Aj veľká karavána s rodinami, stádami a vozmi by ju dokázala prekonať v horizonte niekoľkých týždňov až niekoľkých mesiacov. Navyše 2.Kniha Mojžišova, 13.kapitola uvádza: „18Preto Boh viedol ľud okľukou, cestou po púšti popri Červenom mori. Izraeliti vyšli z Egypta v bojovej zostave.“
(Roháčkov preklad z Biblie: „A synovia Izraela vyšli vyzbrojení a vojensky zriadení hore z Egyptskej zeme.“)
21Pán šiel pred nimi cez deň v oblačnom stĺpe, aby im ukazoval cestu, v noci zasa v ohnivom stĺpe, aby im svietil, takže mohli dňom i nocou putovať.“ Takže mohli putovať cez deň aj v noci. A predsa to trvalo až 40! rokov.
Prečo teda cesta trvala až štyridsať rokov? Samotná vzdialenosť teda dĺžku putovania nevysvetľuje.
Generačná výmena alebo vojenská príprava?
Jednou z možných interpretácií je, že štyridsať rokov predstavovalo obdobie generačnej výmeny. Podľa biblického textu totiž generácia dospelých, ktorá opustila Egypt, nemala vstúpiť do zasľúbenej krajiny. Tú mali obsadiť až ich deti, vyrastajúce počas pobytu v púšti.
4.kniha Mojžišova v 32. kapitole uvádza vyjadrenie Hospodina: „11Muži, ktorí vyšli z Egypta ako dvadsaťroční a starší, neuvidia krajinu..13.štyridsať rokov ich nechal blúdiť po púšti, kým nevyhynulo celé pokolenie.“ Generačná výmena.
Človek, ktorý mal pri odchode z Egypta 20 rokov, by mal po 40 rokoch už 60 rokov, mnohí z dospelých by už nežili a väčšinu populácie by tvorili ľudia narodení počas putovania. To prirodzene vedie k otázke, či toto obdobie neslúžilo aj na vytvorenie novej spoločnosti s novou identitou, novými pravidlami a vojenskou organizáciou.
Je možné, že práve počas týchto rokov vznikol národ, ktorý bol pripravený nielen žiť podľa nových zákonov, ale aj viesť vojenské výpravy. Takáto interpretácia síce nie je súčasťou tradičného náboženského výkladu, no predstavuje jednu z hypotéz, nad ktorou sa možno zamyslieť.
Mohla púšť uživiť státisíce ľudí?
Ak pripustíme, že putovanie skutočne trvalo štyridsať rokov, objavuje sa ďalšia zásadná otázka: čím sa počas tohto obdobia živili státisíce ľudí?
Biblia opisuje, že Izraeliti opakovane reptali proti Mojžišovi. Spomínali na jedlo v Egypte a sťažovali sa na hlad, smäd i nehostinné prostredie púšte.
V Knihe Exodus čítame:
„Bár by sme boli pomreli v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a mali chleba dosýta. Vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste celú túto spoločnosť zahubili hladom.“
4Vtedy Pán hovoril Mojžišovi: „Hľa, ja vám dám padať chlieb z neba! Ľud nech potom vychádza a nech si zbiera, koľko bude potrebovať na deň! 16.kap.:“ 14a keď sa napadaná rosa vyparila, na povrchu púšte bolo čosi jemné, zrnité, jemné sťa srieň na zemi. 15Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva Pán jesť. 21Tak zbierali ráno čo ráno, každý podľa toho, koľko zjedol. Izraeliti nazvali to (jedlo) mannou, z ktorej sa piekol chlieb. Bolo biele ako koriandrové semiačko a jeho chuť bola ako chuť medového koláča.“
V 21.storočí už vieme, že zázraky sa nedejú. Všetky „zázraky“ sú prírodného pôvodu a opakujú sa s určitou periódou : vychádzajúce slnko, dážď, či padajúci sneh. Alebo išlo o dielo ľudských rúk, nejaké know-how, a teda to mohol byť jedine prírodný jav alebo dielo ľudských rúk.
Dnes vieme, že na Sinajskom polostrove sa skutočne vyskytuje prírodný jav pripomínajúci biblickú mannu. Na tamariškových kríkoch žijú drobné vošky, ktoré vylučujú sladkú tekutinu. Tá počas chladných nocí stuhne do drobných kryštálikov, ktoré miestni obyvatelia oddávna zbierajú. Nazývajú ich „manna“.
Tento jav nápadne pripomína biblický opis. Má však jeden zásadný problém.
Problém množstva
Prírodná manna vzniká len v malých množstvách a iba počas krátkeho obdobia roka. Tvorí sa najmä v skorých ranných hodinách a po východe slnka sa rýchlo rozpúšťa. Výlučky z tamarišiek vznikajú len v obmedzenom objeme – rádovo kilogramy na veľkú plochu za sezónu. Takéto množstvo by mohlo poslúžiť jednotlivcom alebo malým skupinám ľudí. Len ťažko si však predstaviť, že by dokázalo nasýtiť státisíce osôb počas štyroch desaťročí. Navyše obdobie výskytu je približne niekoľko týždňov až 1–2 mesiace, najčastejšie počas leta (približne od júna do augusta, podľa miestnych podmienok).
Rovnaký problém sa týka aj ďalších biblických opisov, napríklad príletu prepelíc, ktoré mali ľudí nasýtiť mäsom. Aj keby išlo o skutočný prírodný jav, vyvoláva otázku, či by bolo možné takýmto spôsobom dlhodobo zabezpečiť potravu pre obrovské množstvo ľudí.
Ak teda odmietneme nadprirodzené vysvetlenie, zostáva otázka otvorená.
Odkiaľ pochádzali zásoby potravín, vody a ďalších nevyhnutných prostriedkov na prežitie?
Mohlo existovať organizované zásobovanie?
Ak prijmeme predpoklad, že v púšti sa dlhodobo zdržiaval veľmi veľký počet ľudí, ich existencia si musela vyžadovať dôkladnú logistiku. Každý človek potrebuje denne vodu, potravu a základné podmienky na život. O to viac to platí, ak mal byť súčasťou vojensky organizovanej skupiny. Hladujúci a dehydrovaný človek nedokáže podávať vysoké fyzické výkony, nieto ešte absolvovať vojenský výcvik alebo viesť boj. Aj stáda zvierat spotrebujú veľké množstvo vody.
Práve preto vzniká hypotéza, že tábor v púšti mohol byť pravidelne zásobovaný zvonka.
Ak by to tak bolo, celý príbeh by získal úplne nový rozmer. Namiesto chaotického úteku otrokov by išlo o dlhodobo plánovanú operáciu, počas ktorej vznikala nová generácia pripravená na budúce vojenské pôsobenie.
Takéto vysvetlenie síce nie je historicky potvrdené, no predstavuje zaujímavú interpretáciu biblického textu.
40 rokov vojensko – politickej prípravy pod vedením Mojžiša a jeho brata Árona.
S veľkou pravdepodobnosťou išlo teda o vojensko – politickú prípravu. Misiu vyvedenia a vojenskej prípravy Izraelitov fakticky vykonával Mojžiš vychovaný na faraónskom dvore.
Sčítanie bojaschopných mužov
Jednou z najzaujímavejších častí Biblie je 4. Kniha Mojžišova zvaná Numeri (Kniha čísel).
Nájdeme v nej veľmi presné údaje o organizácii izraelských kmeňov.
Mojžiš dostáva pokyn vykonať súpis všetkých mužov starších ako dvadsať rokov, ktorí sú schopní vojenskej služby.
V 1.kapitole Hospodin prikazuje Mojžišovi: 2„Urobte súpis celej pospolitosti Izraelitov podľa ich rodov a rodín tak, aby v zozname mien bol každý muž, 3ktorý má dvadsať rokov a viac, teda aby tam boli všetci bojaschopní Izraeliti. Ty a Áron ich zaradíte do bojových útvarov. 4Z každého kmeňa nech vám je po boku jeden muž, náčelník rodu.
Z Rúbenovho kmeňa ich napočítali 46500. Zo Šimeónovho kmeňa ich napočítali 59300. Z Gádovho kmeňa ich napočítali 45650. Z Júdovho kmeňa ich napočítali 74600. Z Jissachárovho kmeňa ich napočítali 54400. Zo Zebulúnovho kmeňa ich napočítali 57400. Z Efrajimovho kmeňa ich napočítali 40500. Z Menaššeho kmeňa ich napočítali 32200. Z Benjamínovho kmeňa ich napočítali 35400. Z Dánovho kmeňa ich napočítali 62700. Z Ašérovho kmeňa ich napočítali 41500. Z Naftaliho kmeňa ich napočítali 53400.
„44Toto sú tí, ktorých napočítal Mojžiš a Áron spolu s dvanástimi kniežatami Izraela: bolo to dvanásť mužov, po jednom z každej rodiny. 45Všetkých spočítaných bojaschopných Izraelitov podľa rodín, ktorí mali dvadsať rokov a viac, 46bolo teda 603550.
9Všetkých povolaných do služby vo vojsku Júdovho tábora bude 176400. Tí sa pohnú prví.
16Všetkých povolaných do služby vo vojenských zástupoch Rúbenovho tábora bude 151450. Tí sa pohnú druhí.
24Všetkých povolaných do služby z Efrajimovho tábora bude v jeho vojsku 107100. Tí sa pohnú tretí.“
Podrobný zoznam jednotlivých kmeňov vrátane presných počtov bojaschopných mladých mužov. Vskutku veľké vojsko mladých bojaschopných mužov, podľa biblického textu 603 550 vojakov.
Okrem samotného sčítania Biblia opisuje aj rozdelenie do vojenských táborov, poradie presunov, organizáciu jednotlivých jednotiek i velenie.
Tieto pasáže pôsobia skôr ako vojenský register než ako obraz skupiny vyčerpaných utečencov putujúcich púšťou.
Práve tu vzniká otázka: Predstavuje tento opis vznik armády pripravovanej na budúce obsadenie územia Kanaánu? Je zaujímavé, že biblický text obsahuje množstvo organizačných detailov, ktoré možno interpretovať aj z vojenského hľadiska.
Egypt, Chetiti a boj o strategické územia
Ak sa na biblický príbeh pozrieme optikou geopolitiky staroveku, objaví sa ďalšia zaujímavá otázka.
V období neskorej doby bronzovej patril Kanaán medzi strategicky najvýznamnejšie oblasti Blízkeho východu. Cez toto územie viedli obchodné cesty spájajúce Egypt, Sýriu a Mezopotámiu. Kto ich kontroloval, získaval nielen ekonomický prospech, ale aj vojenskú prevahu. Práve preto bolo mesto strategicky také cenné – jeho ovládanie znamenalo kontrolu nad obchodom aj vojenskými trasami.
Jedným z najvýznamnejších miest bol Kádeš. Bol „bránou“ medzi Kanánom a Sýriou. Kto ovládal Kádeš, mohol kontrolovať pohyb vojsk aj obchodných karaván smerujúcich z Egypta na sever.
O toto mesto viedli Egypt a Chetitská ríša dlhoročné boje. Slávna bitka pri Kádeši, ktorá sa odohrala máji 1274 pred n.l., patrí medzi najznámejšie vojenské konflikty staroveku. Ani jedna zo strán však nedosiahla jednoznačné víťazstvo. Egypt síce vyhlásil úspech, no Kádeš zostal naďalej pod kontrolou Chetitov. Teda Egypt Kádeš nezískal, a teda ani kontrolu nad obchodom a vojenskými trasami. Zaujímavosťou je, že asi o 15 rokov neskôr uzavreli Egypt a Chetitská ríša Egyptsko-chetitskú mierovú zmluvu, jednu z najstarších zachovaných medzinárodných zmlúv v dejinách.
No Kádeš zostával stále veľmi dôležitý. Vojny však oslabili obe ríše. V boji vždy zomrú tisícky vojakov. A na vedenie vojny treba novú armádu, cvičených vojakov, živených kvalitnou stravou.
Tu sa objavuje ďalšia hypotéza.
Mohol Egypt po neúspešných vojenských ťaženiach hľadať iný spôsob, ako posilniť svoj vplyv v oblasti? Mohol podporiť vznik novej vojenskej sily, ktorá by jeho záujmy presadzovala nepriamo, napríklad vycvičiť na boj Hebrejov?
Na takéto otázky dnes nepoznáme jednoznačné odpovede. Predstavujú skôr historickú úvahu než potvrdený fakt. Napriek tomu môžu byť zaujímavým podnetom na zamyslenie.
Mojžiš – vodca medzi dvoma svetmi
Samotná postava Mojžiša je výnimočná.
Podľa Biblie bol Hebrejom, no vyrastal na faraónovom dvore. Získal egyptské vzdelanie, poznal spôsob fungovania štátu, administratívy aj vojska. Pohyboval sa medzi dvoma odlišnými svetmi – medzi hebrejským obyvateľstvom a egyptskou elitou.
Práve preto niektorí autori špekulujú, či jeho úloha nebola omnoho komplexnejšia, než ju tradične opisuje náboženská interpretácia.
Objavujú sa aj úvahy o možnom vplyve faraóna Achnatona, ktorý presadzoval uctievanie jediného boha Atona. Niektorí bádatelia upozorňujú na určité podobnosti medzi týmto náboženským reformným smerom a neskorším izraelským monoteizmom. Priame historické dôkazy o spojení Mojžiša s Achnatonovým učením však zatiaľ neexistujú. Ide o hypotézu, nie o historicky potvrdenú skutočnosť. Otázky si však klásť môžeme.
Nový národ alebo nová armáda?
Biblia teda opisuje sčítanie bojaschopných mužov a prípravu na vstup do Kanaánu. Texty Knihy Numeri venujú veľký priestor organizácii vojenských oddielov, rozdeleniu kmeňov, určeniu veliteľov aj presnému poradiu pochodu. Vzniká preto otázka, či štyridsať rokov v púšti neslúžilo nielen na generačnú, duchovnú premenu národa, ale najmä na jeho organizačnú a vojenskú prípravu.
Biblický text možno čítať dvoma spôsobmi. Prvý vychádza z náboženskej tradície. Putovanie je chápané ako skúška viery, očista národa a príprava na vstup do zasľúbenej krajiny. Druhý pohľad interpretuje tie isté udalosti ako proces budovania novej spoločnosti, ktorá bola pripravená nielen duchovne, ale aj vojensky. Tieto dva výklady sa nemusia navzájom úplne vylučovať. Je možné, že biblické rozprávanie obsahuje náboženskú aj historickú rovinu, ktoré sa navzájom prelínajú.
Po štyridsiatich rokov putovania a zotrvania v púšti, po generačnej výmene a vojenskej príprave mladých bojovníkov, Izraeliti vstúpili do Kanaánu, zasľúbenej zeme. Mojžiš sa nedostal do zasľúbenej zeme, ale to vedel. Tak to chcel Hospodin: „Neprejdeš cez Jordán. Krajinu, ktorú máš pred sebou síce uzrieš, ale krajiny, ktorú dávam Izraelitom, nevojdeš. Mojžiš mal 120 rokov, keď zomrel. Zrak mu nezoslabol a jeho životná sila ho neopustila.“
Len dobrou stravou a pitnou vodou môže človek prežiť v púšti toľko rokov. Výlučky zbierané ráno z tamariškového kríku by asi nestačili na udržanie dlhovekosti a sily, ktorú potreboval ako vodca šesťstotisícovej armády.
Záver
Exodus, vyvedenie Izraelitov z Egypta mohla byť teda vopred pripravená vojensko – politická akcia na obsadenie územia, boli to pripravovaní vojaci, vycvičení, presne organizovaní, čísla sú zapísané v Knihe Numeri. Krajiny bojujúce s hordou hebrejských bojovníkov sa vyčerpali obranou svojich území, prišli nielen o svojich ľudí, oslabili sa ekonomicky, narušila sa stabilita regiónu a to mohlo vyhovovať samotnému Egyptu, ktorý predtým dlhé roky viedol boje o tieto strategické územia, obchodné cesty s cieľom rozhodovať o nich, čo sa mu dovtedy nepodarilo.
Ale hollywoodske filmy a biblické rozprávky nám naďalej ukazujú slabých a chorých putujúcich po púšti, hladujúcich bez jedla, bez vody 40 rokov.
Pozerať rozprávky je oveľa príjemnejšie.
Kým sa to netýka nás….
Minulosť ako zrkadlo súčasnosti
História nás však učí jednu dôležitú vec – veľké presuny obyvateľstva, vznik nových národov či zmeny mocenských pomerov sa len zriedka odohrávajú náhodou. Za mnohými z nich stáli politické záujmy, hospodárske ciele alebo vojenské stratégie. Starovek nebol výnimkou.
Práve preto je zaujímavé položiť si otázku, či aj dnešné masové migračné pohyby vznikajú výlučne spontánne, alebo či sú sčasti ovplyvňované rozhodnutiami štátov, medzinárodných organizácií, ekonomických záujmov či geopolitických stratégií. Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá a pravdepodobne nebude ani čiernobiela.
Príchod veľkého počtu migrantov na územie Európy môže byť tiež organizovaná akcia. Naplánovaná, pripravovaná, financovaná organizovaná na destabilizáciu a oslabenie Európy, európskeho obyvateľstva, s cieľom oslabiť európske štáty ekonomicky, kultúrne, premiešať rasy, obsadiť územie.
Dejiny nám totiž opakovane ukazujú, že migrácia môže byť prirodzeným dôsledkom vojen, hladu a chudoby, ale zároveň môže byť využívaná aj ako nástroj politického alebo mocenského vplyvu.
Možno práve preto má zmysel čítať staré príbehy nielen ako náboženské rozprávania, ale aj ako svedectvá o fungovaní ľudskej spoločnosti. Mechanizmy moci, propagandy, organizácie, presunov obyvateľstva či budovania nových identít totiž nie sú výlučne javom 21. storočia. Objavovali sa už v staroveku a v rôznych podobách sprevádzajú dejiny dodnes.
Číslo 40 je vraj zároveň symbolické číslo v Biblii, tak uvidíme, čo nás čaká po štyridstiatich rokoch od prvého prívalu migrantov do Európy v 21.storočí.
