Vetroveské novinky.

Vetroveský Pacho.
Chodí Pacho chodí po Vetroveskom rolí.
Ktože ho poslal? — deviati bazoli.
Deviati bazoli, bazolovia zrelí,
akých ľudské oči viacej nevideli!
Deviati verní, vernúškovia vetra,
akoby ich obalamutila z Rakús jedna sestra;
jedna sestra ošialila, v sľuboch kúpavala,
a svojími striebornými bola povíjala.
To sa verní, to sa jak oltárne sviece,
keď sa zídu na stretku, košiar si už brebce.

Košieľky zelené, mešcami ozdobené,
topánky podbité, šnórkami vystrojené;
demižón s čučom a dievčence dvoje:
to sa verní, to sa, opijeme moje! —
Keď vatru rozložia na Vetroveskom podhorí:
v deviatich cestičkách biedny deň zazorí.
A keď si verní na stretku zadupkajú:
v deviatich cestičkách, žilky zapraskajú.
Hoj, a keď vo hlave veterník im blysne:
to až hen v Blave srdce pánom stisne!

Kopce, šíre kopce — to ich rodné dvory,
role, sivé role — to ich voľné pole —
a na tom Ostrom vrchu rozhľadňa murovaná:
ktože tým pod slnkom voľne žiť zabráňa?!…

A ten ich kapitán, to je len čuča pán!
Myšlienka podjatá a v ústach tiráda;
keď ide po dvore, všetci sú v pozore,
keď ide po lesoch, celý kraj v údesoch!

Od Karpát k Morave ľudia si šepkajú:
Ber, pane, tie dane, však príde rátanie.
Ber, vĺčko, však ty to zaplatíš raz kožou!
nezvieš skiaď, iba keď zblysne deväť nožov:
„Dosť! tisíc hrmených!“ — vyskočia deviati,
„Dosť bolo! — daj dušu vrtuliam a verným podiely!“
V mešcoch strieborné, vo hlave vrtule:
„Sem, pane, tie zdrané vetroveské mozole!“

Od Karpát k Morave siroty spievajú:
Dajže, Bože, rozum veternému chumaju!
Rozum, Bože, rozum zrána i zvečera,
a to takou mierou, ako nám on merá.
Merá nám on merá, z veterného klobúka,
zelenú austriu od buka do buka.

Na kopci nad sadom svetielko svieti:
kloňte sa chasa, traste sa biedni!
Bo kto Vetroveského Pacha naserie,
tomu nepomôžu ani priľahlé košiare;
a koho označí na stretku krikľúňmi,
tých nezachráňa múry za rovno s oblakmi.
Raz Pacho zapískne — deväť rúk sa zdvihne;
druhý raz zapískne — 320 proti skríkne;
tretí raz zapískne — hlasy zaznejú,
zdola od Kuklova, zhora od Letničí, z Kopčan a ze Gbeú —
a jedným sa hlasom ozvú všetky strany:
„My sme u nás doma — my sme tuná páni!

Horí ohník, horí — nie jak voľakedy —
a okolo ohňa deväť Iškarijských sedí.
Sedia oni, sedia, do nebíčka hľadia —
do nebíčka hľadia, slovka nepovedia.
Až keď zbor ľudí zašumie, keď vietor neveje — skočia — zavzdychajú:
„Jaj, naše nádeje!

Pacho, Pacho, ty naše zrkadielko!
Čakáme na teba sťa na ten deň z neba.
Svitaj, Bože, svitaj, žeby bolo ráno,
aby verných osvietilo slnko maľováno!“

Už vatra dohára jak obetná žiara,
a deväť Iškariov ako okolo oltára,
sedia oni sedia, do nebíčka hľadia —
do nebíčka hľadia, slovka nepovedia.
Už plamenček malý, — už len blysk slabušký,
na nich sťa na hroboch svätojánske mušky;
už i ten plamenček pomaly zhasína —
už temno, už ticho jak v stred cintorína.
A ktosi zvolá ako nadzemská moc:
„Pacho nezvolený! — Deviati Iškari, dobrú noc!“

Zahučali kopce, zahučali dolce —
zanôtili verní: „Boli časy, boli!
Boli časy, boli, ale sa minuli —
po maličkej chvíli minieme sa i my!
Keď sa my minieme, minú sa vrtule,
akoby sa odlomil vŕštek z lopatky kúštek;
keď sa my minieme, nevzpomenie si ani svet,
akoby odpadol všetkým, zo srdca kameň veľký hneď.

Verní, viac neváhajte —na strieborné nečakajte.
Predsa každý to už vie,
Hej, aj bača z Očovej,
Len veterný chumaj nie ?
Veterník je proti prírode !
Rozhodnite v prospech ľudu.
Alebo ste pripravení na slávnosti studu ?

Janko Botka

   Send article as PDF