Ešte k prípadu v Staškove, učitelia. Hľadá sa vinník. Ľudia majú prirodzenú potrebu nájsť konkrétneho človeka alebo inštitúciu, na ktorú sa dá preniesť zodpovednosť. Niekedy aj preto, aby nemuseli premýšľať nad tým, či na výsledku nemal svoj podiel celý systém a viacero ľudí naraz. V diskusiách sa vina presúva na školu, učiteľov, rodičov, psychiatrov, psychológov či políciu.
Ja sa vo svojich komentároch nikoho nezastávam a v tomto konkrétnom prípade ani nikoho neobviňujem. Myslím si však, že má význam hovoriť aj o prostredí, v ktorom dnes učitelia pracujú.
Učiteľ je dnes vystavený obrovskému množstvu požiadaviek, ktoré už dávno nesúvisia iba so samotným vzdelávaním. Každých pár rokov prichádzajú nové reformy, metodické pokyny, administratíva, povinné školenia a vzdelávania. Aby si učiteľ finančne aspoň trochu polepšil alebo splnil požadované podmienky, musí absolvovať ďalšie kurzy, zbierať kredity a prispôsobovať sa stále novým pravidlám.
Do škôl zároveň vstupujú rôzni odborníci na násilie, šikanu, extrémizmus, terorizmus, virtuálny svet, inklúziu, duševné zdravie či krízové situácie. Problém vzniká vtedy, keď sa z neho stane ďalšia administratívna povinnosť a keď človek, ktorý strávil tridsať rokov každodennou prácou s deťmi, získava pocit, že mu niekto bez porovnateľnej praktickej skúsenosti vysvetľuje, ako má svoju prácu robiť.
Predstavme si učiteľa vo vyššom veku. Desaťročia má vytvorený určitý spôsob práce, pozná prostredie školy, deti aj rodičov. Zrazu sa od neho očakáva, že bude neustále meniť svoje postupy podľa nových metodík, legislatívy a spoločenských očakávaní. Okrem výučby má rozpoznávať psychické poruchy, šikanu, sebapoškodzovanie, radikalizáciu, domáce násilie či rizikové správanie a zároveň vedieť, ako na každú takúto situáciu správne reagovať.
To sú často požiadavky, s ktorými majú problém aj odborníci, ktorí sa danej oblasti venujú profesionálne.
Dlhodobý tlak, pocit straty kontroly nad vlastnou prácou, neustále hodnotenie, administratíva a presvedčenie, že človek môže byť za každé nesprávne rozhodnutie spätne označený za vinníka, prirodzene zvyšujú frustráciu. K tomu sa pridáva únava, vyhorenie, pocit nedocenenia a niekedy aj hnev.
V psychológii pritom dobre poznáme, že dlhodobý stres znižuje schopnosť človeka reagovať pokojne a s odstupom. Človek môže byť podráždenejší, menej tolerantný, reagovať impulzívnejšie a v konkrétnej situácii urobiť rozhodnutie, ktoré by za iných okolností neurobil.
Aj preto je podľa mňa nebezpečné pozerať sa po tragickej udalosti iba na posledný článok reťazca a povedať: tento človek za všetko môže. Pri podobných prípadoch býva často oveľa dôležitejšie pozrieť sa na celý priebeh udalostí, komunikáciu medzi školou, rodinou, zdravotníkmi a ďalšími inštitúciami a na to, kde systém prestal fungovať.
Niečo podobné sme v inom kontexte videli aj počas covidu. Spoločnosť bola dlhodobo pod tlakom a ľudia začali navzájom kontrolovať, kto má alebo nemá rúško, kto dodržuje odstup a kto porušuje pravidlá. V prostredí strachu, neistoty a neustálej kontroly sa veľmi rýchlo môže vytratiť primeranosť a zdravý úsudok.
Ak vytvoríme systém, v ktorom sa ľudia neustále boja urobiť chybu a zároveň majú pocit, že za každé rozhodnutie budú spätne pranierovaní, nemusí to viesť k lepším rozhodnutiam. Niekedy to vedie k presnému opaku – k defenzívnemu správaniu, frustrácii, formalizmu a k tomu, že každý sa predovšetkým snaží ochrániť sám seba.
A potom, keď sa niečo vážne stane, všetci začnú hľadať vinníka.
Možno by bolo užitočnejšie hľadať najskôr to, čo zlyhalo.
Školstvo a firmy zarábajúce na školstve:
https://www.inenoviny.sk/digitalizaciu-skolstva-rozbieha-firma-vzniknuta-v-2022-dostava-miliony-od-statu-a-su-v-nej-ludia-z-brvnista-bydlisko-pociatkovcov/
