16 rokov pracujem v školstve a po dnešnej tragédii v Staškove mám potrebu povedať jednu vec. Škola môže robiť maximum. Prevenciu, podporné opatrenia, riešiť konflikty, všímať si varovné signály. Ale škola nemôže napraviť všetko, čo sa deje mimo nej. Za tie roky som sa stretla s deťmi, ktoré doma zažívali týranie, zanedbávanie, neprimerane prísnu výchovu, obťažovanie či úplný nezáujem rodičov. A niekedy sa to, čo dieťa prežíva doma, prejaví až v škole – agresivitou, problémovým správaním, uzatvorením sa do seba alebo úplne iným spôsobom. Nikdy totiž presne nevieme, s čím dieťa ráno prekročí bránu školy. A deti často svoje problémy nevedia alebo nechcú pomenovať.Áno, školy majú podporné tímy. Ale ani psychológ či špeciálny pedagóg nemôže dieťa nasilu „otvoriť“ a vyriešiť jeho život. Môžeme zachytiť problém, pracovať s dieťaťom v rámci svojich možností, odporučiť odbornú pomoc a pri závažnom ohrození konať. Aj naše možnosti však majú svoje hranice.
Do toho vstupuje rodina, sociálne pomery, chudoba, napätie v spoločnosti, agresivita, klamstvá politikov a spoločnosti, sociálne siete. Takéto tragédie preto nemajú jednu príčinu ani jedno jednoduché riešenie.
Netvrdím, že toto boli príčiny dnešnej tragédie. Tie nepoznáme. O to viac mi prekáža, keď sa z tragédie stáva politický súboj.
Rodičia.. Rozprávajte sa so svojimi deťmi. Nie iba o známkach a o tom, čo bolo v škole. Pýtajte sa, čo prežívajú, čo ich trápi, s kým komunikujú a čo robia na internete. Všímajte si zmeny v ich správaní. A keď vás škola upozorní, že sa s vaším dieťaťom niečo deje, neberte to automaticky ako útok na vás alebo na vaše dieťa. Spolupracujte. Vyhľadajte pomoc, ak je potrebná. Pretože škola môže veľa. Ale rodinu nahradiť nedokáže.
